Robert Fico najprv naznačil podporu Milanovi Mazurekovi z Republiky. Teraz Smer cúva, taktizuje a hľadá ďalšie možnosti. Jedno však zostáva jasné: reči o tom, že Smer s extrémnou pravicou nespolupracuje, znejú čoraz menej presvedčivo.
Boj o županské kreslo v Prešovskom kraji sa stupňuje. A spolu s ním sa opäť ukazuje, ako veľmi je Smer ochotný koketovať s Republikou a jej predstaviteľmi, keď mu to politicky vyhovuje.
Premiér Robert Fico ešte pred niekoľkými týždňami nepriamo podporil Milana Mazureka v súboji o predsedu Prešovského samosprávneho kraja. V relácii STVR Sobotné dialógy povedal, že ak by si voliči Smeru mali vyberať medzi Milanom Majerským a Milanom Mazurekom, podľa neho „veľmi dobre vedia, kto je kto“ a väčšina by podporila Mazureka.
Lenže dnes už to také jednoznačné nie je.
Podľa Aktualít Smer od jednoznačnej podpory Mazureka ustupuje. Tibor Gašpar hovorí, že podpora Mazureka vraj nie je na stole tak, ako to vyzeralo po Ficových slovách. Zároveň sa objavujú informácie, že do hry vstupuje aj iný kandidát – človek, ktorý sedí s Robertom Ficom priamo na rokovaniach vlády.
A tak sa natíska jednoduchá otázka:
Verí ešte niekto Smeru, že nespolupracuje s fašistami?
Pretože keď sa Ficovi hodí poslať signál voličom Republiky, Mazurek je dobrý. Keď sa ukáže, že politická hra v Prešovskom kraji môže byť komplikovanejšia, Smer začne cúvať, vysvetľovať a tváriť sa, že vlastne nič nie je dohodnuté.
Toto nie je princíp. Toto je čistý politický obchod.
Smer sa dlhodobo snaží hrať hru na dve strany. Navonok tvrdí, že nie je extrémistická strana a že len „počúva voličov“. V praxi však opakovane posiela signály smerom k Republike, podáva si ruky s jej predstaviteľmi a nevylučuje spoluprácu s ľuďmi, ktorí stoja na kraji politického spektra.
Robert Fico už dávno pochopil, že na udržanie moci potrebuje každého. Aj voličov, ktorých kedysi oficiálne označovali za neprijateľných. Aj politikov, s ktorými by sa slušná demokratická strana mala báť čo i len vyfotiť.
Prešovský kraj je pritom mimoriadne dôležitý. Je to najväčší kraj na Slovensku a jeho županské kreslo má veľkú politickú váhu. Preto sa dnes hrá tvrdá hra. Smer počíta, prepočítava, skúša, kto má väčšiu šancu, kto zoberie viac hlasov a kto môže pomôcť oslabiť súčasného župana Milana Majerského.
Lenže v tejto hre nejde iba o taktiku. Ide aj o hranice.
Ak premiér krajiny povie, že voliči Smeru by podporili Milana Mazureka, nie je to náhodná veta. Je to politický odkaz. Je to signál. Je to pozvánka voličom Republiky, že Smer ich berie ako prirodzených spojencov.
A keď potom Smer začne cúvať, neznamená to, že sa zrazu dištancuje od extrému. Znamená to len toľko, že si ešte prepočítava, ktorý kandidát je pre nich výhodnejší.
Dnes je preto úplne legitímne pýtať sa:
Ak Smer s Republikou nespolupracuje, prečo Fico verejne naznačoval podporu Mazurekovi?
Ak sa Smer od extrémnej pravice dištancuje, prečo sa jej voličom neustále prihovára?
A ak Robert Fico tvrdí, že chráni Slovensko, prečo normalizuje politikov, ktorých rétorika rozdeľuje spoločnosť?
Boj o Prešovský kraj ukazuje jednu vec veľmi jasne: Smer už dávno nehrá politiku hodnôt. Hrá politiku moci.
Raz sa usmeje na Mazureka. Potom začne rokovať s niekým iným. Raz pošle signál Republike. Potom tvrdí, že nič nie je isté. Raz sa tvári ako hrádza proti extrému. Potom si s extrémom otvára dvere, keď sa mu to hodí.
A občania sa majú tváriť, že tomu nerozumejú?
Nie. Rozumejú tomu veľmi dobre.
Smer nepotrebuje s fašistami podpísať koaličnú zmluvu, aby bolo jasné, kam sa politicky posúva. Stačí počúvať Ficove slová, sledovať jeho signály a pozerať sa na to, s kým je ochotný obchodovať o moc.
Prešovský kraj sa tak stáva ďalším testom. Nie iba testom toho, kto bude županom. Ale aj testom toho, či voliči ešte uveria, že Smer s Republikou nemá nič spoločné.
Lebo po všetkom, čo sme počuli a videli, znie táto výhovorka čoraz smiešnejšie.
